Muž s džbánom vody

1.2.2012

Existuje málo ľudí, o ktorých môžeme povedať, že určujú chod dejín a tým aj osud sveta a ľudí, že majú takú veľkú moc a vplyv. Pre väčšinu z nás platí, že nie je dôležitý priebeh dejín, či sme tu alebo nie. Tak sa to aspoň zdá. Pri pohľade do Svätého písma sa však táto mienka nepotvrdzuje. Veriaci človek je presvedčený o tom, že Boh dáva každému jednotlivcovi svoju životnú úlohu, že nás priam „potrebuje“ a že Sväté písmo je Božím slovom určeným pre nás.

Keď je to tak, potom treba rozmýšľať o každej vete, ba o každom jednotlivom slove; veď tu nemôže byť nič vedľajšie alebo bezvýznamné, čo nám hovorí táto radostná zvesť Boha. Obráťme pozornosť na časť, ktorú zaznačil sv. Marek v pašiách. Pritom nepozerajme na tých, čo mali vtedy politickú moc a vplyv. Ide nám o význam alebo o bezvýznamnosť, ktorú Sväté písmo dávalo jednej, možno okrajovej osobe, ktorá by však v kontexte veľkonočných udalostí nemala chýbať (porov. Mk 14, 12-16). Čo je na tomto biblickom texte nenápadné, je odpoveď Ježiša na krátku otázku učeníkov, kde majú pripraviť veľkonočnú hostinu. Je to odpoveď, ktorá prekvapuje, ba zdá sa, že priam obsahuje legendárne elementy rozprávania. Ježiš má podľa tohto textu zázračné predvídanie. Sviatočná sieň sa má vyhľadať priam zázračným spôsobom. Pritom evanjelistovi Markovi nejde o to, predstaviť Ježiša ako jasnovidca. Ani Ježiš sa nechce takto prezentovať, ani nechce robiť na učeníkov dojem touto formou. Evanjelista však kladie veľký dôraz na to, aby objasnil, že Ježiš sa nedostáva „náhodou“ či „zhodou okolností“ na cestu utrpenia, ktorú mu druhí chystajú, ale že svoju úlohu nielen presne pozná, ale ju poslušne prijíma a slobodne sa na ňu podujíma. Marek chce vyjadriť, že Ježiš všetko sám plánuje a pripravuje pred cestou, po ktorej má kráčať, a to do poslednej aj nevýraznej maličkosti. Tak sa prezentuje vždy a všade ako ten, kto vie, čo ho očakáva aj v ďalšom priebehu jeho utrpenia. Evanjelista sa jasne vyjadruje: Ježiša nemožno postrkovať. Nedá sa naňho vyvíjať tlak, alebo ho posúvať. Ani sa mu nič nestane vlastnou nemúdrosťou alebo nerozmyslenosťou. On určuje presný priebeh udalostí ako ten, ktorý vie a chce, ktorý sám určuje a usporiada deje, ktorý predvída aj zdanlivé náhodnosti, ktorý riadi udalosti a suverénne a slobodne súhlasí s celým ich vývinom. To chcel Marek zdôrazniť. Tajomné a zvláštne prejavy Ježišovho príkazu pre učeníkov majú svoju príčinu vo zvláštnych vonkajších okolnostiach: dramatické dni pred zajatím a odsúdením Ježiša sú podľa správy Marka poznačené tým, že konečné rozhodnutia „mocných“ v neprospech Ježiša už boli vykonané. Spomeňme si na vzkriesenie Lazára po trojdňovom pobyte v hrobe pred zhromaždeným smútočným spoločenstvom – to podnieti niektorých k jednoznačnému rozhodnutiu: zabiť ho (porov. Jn 11, 53). Ďalej je to skutočnosť, že vo vlastných radoch učeníkov sa nájde zradca, ktorý hľadá vhodnú príležitosť vydať Ježiša jeho nepriateľom. Ukazuje sa teda, že existuje dosť dôvodov na to, aby sa Ježiš už nezdržiaval v týchto dňoch v meste, dokonca aby sa neukazoval na verejnosti. Je tu tiež dôvod držať v tajnosti miesto slávenia Paschy a využiť bezmenného sprostredkovateľa ako ukazovateľa, kto bude hostiteľom. Ježiš aj to predvída – a tieto skutočnosti chce Marek ozrejmiť. Tento nemenovaný muž v úlohe nosiča vody má však pre Ježiša zvláštny význam. Ježiš v tento večer – skôr ako sa začne jeho cesta utrpenia – chce dať svojim učeníkom príklad, ktorý majú nasledovať tí, ktorí patria k nemu a chvália sa jeho menom. Chce im poskytnúť duchovné hodnoty, ktoré majú vyjadriť to nové, čo prišlo cez neho. Sú to síce iba znaky, ktoré dáva, ale za tým stojaca skutočnosť zmení svet i ľudí. K tomu označeniu treba vodu ako znak významu. Ježiš ju v tento večer používa ako prejav otrockej práce umývania nôh (porov. Jn 13, 4-5). Túto službu, ktorú poskytol svojim učeníkom, spojil s príkazom lásky: „Keď som teda ja, Pán a učiteľ, umyl nohy vám, aj vy si máte jeden druhému nohy umývať. Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám“ (Jn 13, 15-17). Po zmŕtvychvstaní dá apoštolom príkaz: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna, i Ducha Svätého“ (Mt 28, 19-20). Zase tu vystupuje voda ako znak nového života pre členov Cirkvi.

Pre ten najdôležitejší Ježišov dar – pre Eucharistiu – treba okrem vody aj pripravenú miestnosť na Poslednú večeru, na ktorej túto sviatosť ustanovil. To znamená, že v konkrétnej situácii Ježiš a jeho učeníci potrebujú muža, ktorý nosí vodu a ukáže cestu k priateľovi (bol to azda otec Marka?), ktorý má pre hostí pripravenú hornú miestnosť svojho domu. Ježiš potrebuje tohto muža, ktorý je možno otrok, možno nemá ani potuchy o veľkosti svojej služby, ale je verný a oddaný službe. Muž, na ktorého sa dá spoľahnúť. Muž, ktorý nie je predajný ako Judáš, ale je skutočný učeník a priateľ. Muž, ktorý nie je bojazlivý a ustrašený ako Peter. Muž, ktorý sa nestará o svoju kožu a neuteká ako všetci ostatní, hoci je zrejme informovaný od svojho pána a pozná ohrozenie, vie o nebezpečenstve, ktoré čaká Ježiša a jeho učeníkov. Pritom azda ani netuší, kto je v skutočnosti Ježiš, kto je ten, ktorému ukazuje cestu do hornej miestnosti domu svojho pána.

Dozaista nevie, že ho predvídajúci Ježiš označuje ako pomocníka, keď povie svojim učeníkom: „Choďte do mesta. Tam stretnete človeka, ktorý bude niesť džbán vody. Choďte za ním a pánovi domu, do ktorého vojde, povedzte: ,Učiteľ odkazuje: Kde je pre mňa miestnosť, v ktorej by som mohol jesť so svojimi učeníkmi veľkonočného baránka?’“ (Mk 14, 13-14). Nie je nič nezvyčajné, že muži nosili vodu z rybníka Siloe. Nenosili ju však v džbánoch ako ženy, ale dopravovali ju v kožených nádobách. Tu bol džbán, zrejme dohodnutý ako poznávací znak pre učeníkov, ktorí mali pripraviť Poslednú večeru. Podľa teológa W. Leiersedera anonymný muž s džbánom na vodu sa takto stáva ukazovateľom cesty pre udalosť, ktorá sa v hornej miestnosti domu jeho pána mala stať novým zjavením Božej lásky k ľuďom. Veď to bola tá Pascha – hostina, ktorá každoročne mala pripomínať oslobodenie Izraela spod jarma a otroctva Egypta a súčasne držala pri živote nádej na budúce oslobodenie vyvoleného Božieho ľudu. Skrze Ježiša získava táto hostina tu a dnes nové, konečné, platné označenie tým, že sám Boh v Ježišovi Kristovi pripravuje novú Paschu. Baránok, ktorý sníma hriechy sveta a spôsobuje konečné platné zmierenie človeka s Bohom. Základom tejto novej Paschy – oslavy je síce Pascha – hostina Izraela, ale v dnešný večer ju oddeľuje od starej, lebo dovršuje Starú zmluvu. Nasleduje hostina nového Baránka, ktorý sa obetuje na kríži, hostina, ktorá pozostáva z daru Tela a Krvi Ježiša v chlebe a víne – čo je Novou zmluvou. Súčasne má byť zrejmé, že to, čo sa deje v tento večer, neprichádza ako niečo nečakané, ale Ježiš to predvída a poslušne prijíma. Trpí preto, lebo miluje človeka. Hoci učeníci, ktorí ho obklopujú, nie sú odvážni, ale sú dosť čestní, aby zosmutneli a priznali, keď im povie: „Jeden z vás ma zradí“ (porov. Mk 14, 18), že nakoniec každý z nich by bol schopný takejto zrady. Preto sa pýtajú zarazene jeden po druhom: „Azda ja?“ (porov. Mk 14, 19). S týmito ľuďmi Ježiš oslavuje novú Paschu (!). Sebaobetovanie Ježiša v kruhu jeho učeníkov, ktorí si takú lásku nezaslúžili, bolo takou zarážajúcou novou udalosťou, ktorá na nich urobila dojem a vtiahla ich do jeho čara, že pritom mizne exaktný čas oslavy starozákonnej Paschy – hostiny v hmle bezvýznamnosti.

Zdá sa, že aj tradičný a potrebný starozákonný baránok, čo tvoril stredobod izraelskej oslavy, je vzhľadom na nového obetného Baránka, skrze ktorého daruje Boh svetu spásu, už okrajovou záležitosťou. Bezmenný muž s džbánom na vodu sa stal pripravovateľom cesty a sprostredkovateľom pre túto udalosť spásy v Ježišovi Kristovi práve preto, lebo bol celkom obyčajný, bezvýznamný a nenápadný človek, a preto zostal nepovšimnutý. Koľkí bezmenní ľudia pôsobili ticho a nenápadne v priebehu dejín ako sprostredkovatelia a kuriéri dobra?! Iste, história si uchováva v pamäti veľkých ľudí, často tých, ktorých služba bola rozpoltená. Rozhodovali nad životom a smrťou iných, nad vojnou a mierom pre celé národy, nad prežitím a záhubou, ovplyvnili spásu a pohromu nielen jednotlivých ľudí. Jedni ich preklínajú ako zradcov, druhí ich chvália ako hrdinov. Bezmenný nosič vody sa stal spolupôsobiacim subjektom v dianí vykúpenia a bol spoľahlivým pripravovateľom cesty, vykonávateľom svojej úlohy v dejinách spásy. Odvtedy aj mnohí z nás bezmenných môžu a majú byť – často ticho, nenápadne, ale verne – pripravovateľmi cesty, majú svedčiť o Bohu, a práve takto plniť svoju úlohu v spásonosnom Božom pláne. Koľkokrát sa nachádzame aj my v situácii, o ktorej sa nazdávame, že je bezvýznamná a okrajová: v chorobe, v starobe, v slabosti, v sklamaniach, v opustenosti... Evanjeliová udalosť nám chce povedať posolstvo o mužovi s džbánom, aj to, že žiaden človek nie je taký bezvýznamný, že by Boh nemal naňho nároky a nerátal s ním. Dôležité je, aby sme s úlohou, ktorú nám zveruje Boh, spolupracovali a významovo ju napĺňali.

kniha: Aj ja som Ho ukrižoval...
vydalo: Karmelitanské nakladateľstvo
Titulek a redakční úpravy: redakce webu kna.sk
-SKKNA10115-

Autor: administrátor   |   Sekce: Ukážky z kníh   |   Tisk   |   Poslat článek známému

• Pôstne a veľkonočné inšpirácie
• Aktuality
• Správy
• Ukážky z kníh
• Tituly KNA
• Recenzie a rozhovory
• Otázky a odpovede
• Spravodaj
  • Prihlásenie k odberu
  • Odhlásenie odberu